Rok sa žiaľ nezačal dobre. Po veľmi dlhom a únavnom dni v práci som na niekoľkokilometrovom rovnom úseku diaľnice zaspal za volantom. Dalo by sa dodatočne rozumovať, či to bolo daždivým počasím, nočnou jazdou, prepracovanosťou, ale určite to bolo znamenie, že musím spomaliť a zvoľniť z takejto životosprávy.
Neviem, akou rýchlosťou som išiel, posledné, čo si pamätám, bolo 117 km/h. Zobudil som sa na to, že som zišiel z cesty (na tom úseku neboli žiadne zvodidlá) a tri zo štyroch kolies už sú v blate. Nemal som šancu to napraviť, pustil som volant a hlavou mi prebehla jediná myšlienka: je koniec. Dodávka dostala tvrdý náraz, prevrátila sa na krajnici, zachytila kríky a napokon narazila do stromu. Celé to netrvalo dlhšie ako tri sekundy. Som nažive. Zrak som mal od adrenalínu takmer rozmazaný, pomaly som pohol nohami, hlavou, rukami, všetky končatiny ma poslúchali. Sedel som v aute prevrátenom na bok a obklopovalo ma desivé ticho. Hluk diaľnice zachytávali kríky, nevedel som presne, koľko metrov od cesty sa nachádzam. Sedel som a čakal. Rozplakal som sa.
„Stali ste sa účastníkom nehody“
O niekoľko sekúnd neskôr som si uvedomil, že môj telefón pípa: „Stali ste sa účastníkom nehody“ a následne mi ponúkol, aby som vytočil číslo 112. Tak som aj spravil. Podrobne zisťovali, ako mi môžu pomôcť a opakovane ma žiadali, aby som im povedal, čo sa stalo (medzitým už zavolali hasičov, záchranku a políciu). Zopakoval som, kde som, čo sa stalo, nemám žiadne zranenia, ktoré by som dokázal identifikovať. Potom ma ubezpečili, že pomoc už je na ceste a položili telefón. Trvalo približne 35 minút, kým prišli hasiči, ešte predtým si jeden muž všimol auto svietiace v kríkoch, zastavil a prišiel bližšie ku mne. Musel som kričať, len tak sme si rozumeli, keďže krovie izolovalo a nemohol som stiahnuť okno. Ubezpečil som ho, že všetko je v poriadku, už som zavolal pomoc. Zostal pri aute v lejaku a čakal so mnou na záchranu. Zdalo sa mi nekonečne dlhé. Medzitým som zavolal otcovi a priateľke, aby sa dozvedeli, čo sa stalo. Soňa bola šokovaná. Povedala mi, že pred necelou polhodinou mala veľmi zlý pocit, myslela na mňa a obávala sa, či je všetko v poriadku. Vycítila to.
S otcom som sa dokázal rozprávať už pokojným tónom. Spočiatku si myslel, že mu volám len tak, aby som zistil, ako sa má. Aj on bol veľmi vystrašený, ale keď som mu podrobne vysvetlil, čo sa stalo, pochopil, že z domu nič nezmôže a najlepšie, čo môže urobiť, je čakať. Hasiči de facto sekerou vysekali dieru do čelného skla, motorovou pílou odrezali konáre a pomohli mi vyliezť von.
Predné kolesá boli vytrhnuté
Pýtali sa ma, či je všetko v poriadku a čudovali sa, že som vyviazol bez zranení. Auto bolo zdemolované, predné kolesá boli vytrhnuté, motor zaseknutý, ale airbag sa neaktivoval. Našťastie pre mňa, v roku 2021, keď som dodávku kúpil z druhej ruky, ma predávajúci podviedol (airbag bol odpojený a nebol funkčný, ako som neskôr zistil). Keby som dostal ďalšiu ranu do tváre, nie som si istý, či by som vyviazol bez ujmy. Keď sa ešte vrátim na chvíľu k hasičom, stojí za to pozrieť sa na výrazy ich tvárí po tom, ako ma bez zranení vyslobodili z auta. Hovorí to za všetko.
Prosím, nepreháňajte to, tých pár eur navyše za to nestojí. Tu je, našťastie ŽIVÝ príklad, aké škody (v tomto prípade len finančné), môže priniesť +1 práca, +1 hodina a prístup „už zostal len kúsok, nenechám to na zajtra“.
Tento príspevok som zamýšľal ako úvod k ďalšiemu blogpostu o tom, prečo jazdím na stavbu požičaným autom a prečo šoféruje môj kolega. Problémy sa tu nekončia, ale všetko je dobré, ak je koniec dobý. Pokračovanie čoskoro.
